Ako vlastne funguje oko? Trochu ako 3D kamera so 137 miliónmi pixelov.

Všetko je to o spracovaní odrazu svetelných lúčov. Svetlo doletí ku všetkým predmetom a veciam okolo nás, odrazí sa od nich. Naše oko si potom v spolupráci s mozgom z týchto odrazených lúčov vytvorí výsledný obraz.

Na povrchu oka je bielko (alebo taktiež beľmo), nepriehľadná biela hmota, ktorá oko chráni. Teda ona nie je vždy úplne biela – u detí môže byť niekedy máličko modrastá, u starších ľudí zase nažltnutá. Na jej prednej časti je priehľadná rohovka, ktorou do oka vstupuje svetlo. To ďalej pokračuje k čiernej zornici (pupile), ktorá plní úlohu clony. Tým, ako sa rozťahuje alebo zmršťuje, určuje, koľko svetla pustí ďalej. Keď je svetla príliš, zornica sa zúži až na jeden milimeter. Keď sme v tmavom prostredí – napríklad, keď ideme z prízemia do šera – tak sa, naopak, rozšíri až na osem milimetrov, aby sme videli čo najlepšie.

Vedeli ste, na čo je dúhovka, ktorá určuje farbu našich očí? Asi vás to prekvapí, ale je to sval. Jeho úlohou je práve regulovať veľkosť zornice. Vnímanú farbu dúhovky určuje množstvo a uloženie pigmentu.

Ďalšou zastávkou je šošovka. Tá mení svoj tvar okrem iného podľa toho, kam chceme zaostriť. Keď sa chceme pozrieť do diaľky, sploští sa. Keď si chceme zaostriť na niečo v blízkosti, tak sa, naopak, vyklenie. Potom cez vnútornú rôsolovitú hmotu nazývanú sklovec doputuje svetlo na sietnicu, čo je vlastne také maličké plátno.

A tu prichádza ďalšie prekvapenie – viete si predstaviť, že miesto, kde sa zbiehajú lúče zo šošovky a kde je pripravených 130 miliónov tyčiniek a 7 miliónov čapíkov, nemá veľkosť ani jedného celého milimetra? Tých 137 miliónov buniek dokáže meniť svoju farbu. Na rozdiel napríklad od vašej farebnej tlačiarne, ktorá funguje v režime CMYK (azúrová, purpurová, žltá a čierna), oko zobrazuje farby v režime RGB, teda kombináciou červených, zelených a modrých bodov. Čo je mimochodom rovnaký režim, v akom sa zobrazujú na displeji notebooku alebo mobilu.

Možno ste niekedy počuli termíny slepá škvrna a žltá škvrna. To sú miesta na sietnici, kde sa nezobrazuje nič (čierna škvrna), pretože tu vystupuje zrakový nerv, resp. kde je videnie najostrejšie (žltá škvrna), pretože je tu najviac čapíkov.

A potom už je cesta celkom jednoduchá: svetelné impulzy sa zmenia na elektrické a zrakovými nervami doputujú do mozgu, kde sa z nich zostaví obraz. Len pozor, pretože nie vždy „vidíme to, čo vidíme“. Mozog si totiž objekty tak trochu domýšľa aj podľa toho, čo už sme videli a čo očakáva, že uvidí. Hlavne pri obmedzenej viditeľnosti, kedy si takto musí pomôcť. Aj preto sa na súde stáva, že sú svedkovia presvedčení, že videli niečo iné, než čo reálne vidieť mali.

OKO A MOZOG

Samotné oko videnie nezaistí. Až vďaka spojeniu so zrakovým centrom v mozgu je človek schopný vidieť okolo seba. Zložitý proces prenosu informácií začína na sietnici. Svetlo z obrazu, ktorý sa tu vytvára, prechádza do už zmienených tyčiniek a čapíkov, inak nazývaných fotoreceptory. Ich citlivosť je veľká. Jedna bunka tyčinky je citlivá na 1,5 fotónu. Vo svetlocitlivých bunkách dochádza k jedinečnému javu nazývanému transdukcia: energia svetla sa fotochemickými reakciami premieňa na elektrické impulzy. Tie putujú do ganglionárnych nervových buniek, ktorých vlákna v počte jedného milióna dohromady vytvárajú zrakový nerv. Zrakové nervy oboch očí vedú impulzy zo sietnice chiasmatom, kde sa nervové vlákna čiastočne krížia. Po niekoľkonásobnom prepojení končia v mozgovej kôre záhlavných lalokov, kde sídli zrakové centrum. Tu mozog na základe dodaných impulzov rekonštruuje obraz vytvorený na sietnici. Rolu pritom hrá aj predchádzajúca skúsenosť. Vďaka nej sa napríklad dotvára presnejší obraz nejasne videných predmetov. Človek potom vidí to, čo očakáva, že uvidí.

Oko je krásny a zložitý orgán, avšak nikdy nie je úplne dokonalý. A občas tieto nedokonalosti vedú k zrakovým chybám, ako je krátkozrakosť, ďalekozrakosť alebo napríklad astigmatizmus.

A aj keď u niekoho skoro dokonalý je, časom sa opotrebováva. Niekedy sa hovorí, že po štyridsiatke potrebuje okuliare, prinajmenšom na čítanie, takmer každý. Či sa to týka aj vás, zistíte ľahko. Stačí zájsť k optometristovi na meranie zraku.